(For English text, scroll down)
PERIFÉRNE CENTRÁ v HANGÁRI je retrospektívou, ktorej cieľom je ukázať časť akcií zorganizovaných Andrejom Poliakom a Jánom Kostolanským v rokoch 2009 až 2011. Počas tohto obdobia zorganizovali títo umelci 14 umeleckých stretnutí v rôznych slovenských obciach s cieľom zasiahnuť do vidieckeho prostredia. Tento experiment bol vzájomným a nepretržitým dialógom medzi umelcami a obyvateľmi obcí, ktorý vyústil do tvorivého procesu a vzniknutých diel, z ktorých je pre verejnosť zostavená výstava v Bratislave.
Na týchto tvorivých interakciách sa zúčastnilo viac ako 60 slovenských a zahraničných umelcov. Takáto konfrontácia nebola jednoduchá ani pre jednu stranu. Umelci, zvyknutí na pohodlie malých komunít a galerijné priestory typu white-cube, museli zrazu čeliť prázdnote vidieckeho života. Na druhej strane ľudia z obcí boli konfrontovaní s cudzincami, ktorí zasahovali do ich každodennosti.
Periférne Centrá je oslava talentu a priateľstva, ktorá sa pretvára do umeleckého zážitku. Tieto podujatia je hodné spomenúť v súčasných dejinách ako príklad toho, ako v snahe vymaniť sa z kultúrnej kolon izácie môžu iniciatívy malých komunít získať nové publikum a zemepisné šírky.
Nie je jednoduché obsiahnuť všetky tieto skúsenosti v jedinej výstave. Táto prezentácia je teda akousi metaforou a ukážkou z množstva aktivít, ktoré sa udiali na toľkých miestach. Byť čestný k umelcom, obciam a okolnostiam, ktoré ich spojili znamená zostaviť samotnú inštaláciu ako dielo, kurátorský hybrid, ktorý mieša a znovu interpretuje tieto tvorivé stretnutia a ich výsledky, diela ktoré počas nich vznikli. Návštevníkom výstavy ponúkame dynamickú dokumentáciu, dielo ktoré je živé a neustále sa mení.
Ekonomické a kultúrne centrá po stáročia využívajú modernizáciu ako nástroj homogenizácie sveta. Ich predpoklad, že kultúra je možná len v rámci ich chápania a parametrov, podporuje myšlienku univerzálnosti, a marginalizuje množstvo iných prejavov a naratív. Komunikáciu medzi okrajovými kultúrami obmedzuje monopol informačných kanálov (zbrane, technológie, jazykové nároky).
A dokonca aj v modernom globalizovanom svete, v ktorom ako sa zdá, technológie stierajú vzdialenosti, je komunikácia z centier na periféru vždy jednosmerná a nikdy nie recipročná.
Tvorcovia na okraji, outsideri vychovávaní umeleckými školami, galerijným systémom, štátnou politikou a pretrvávajúcimi stereotypmi o dodržiavaní zásad, ktoré im nie sú vlastné, môžu nadobúdať presvedčenie, že ich vlastné príbehy a tradície nie sú také dôležité ako tie z Paríža či New Yorku. Umenie je a vždy bolo jednou z
najsilnejších zbraní kolonizačného procesu.
A predsa v čase krízy, umelci na perifériách spochybňujú rolu, ktorú im prisúdila spoločnosť. Využívajú nové komunikačné technológie, aby unikli pred-nastoleným rasovým a národnostným hierarchiám. Zúčastňujú sa kolaboratívnych projektov, improvizovaných rezidencií, workshopov, blogujú a tak pretvárajú pohľad na umenie.
Pokračujúc v tomto trende, čoskoro svoje myšlienky a umelecký diskurz nebudú musieť adresovať veľkým hlavným mestám, pretože budú schopní komunikovať s rôznymi komunitami z celého sveta, ktoré čelia rovnakým problémom.
Jedným z najzaujímavejších príkladov spolupráce, ktorej som mal šťastie sa zúčastniť, boli kolektívne akcie organizované Andrejom Poliakom a Jánom Kostolanským v rokoch 2009 až 2011 na Slovensku. V priateľskom duchu a plní energie usporiadali niekoľko kontinuálnych stretnutí v odľahlých častiach Slovenska,
vyvolávajúcich dialóg medzi umelcami a dedinčanmi. Obe tieto skupiny totiž dobre vedia, aké je to byť na periférii spoločnosti. Obvykle sú obchádzané štátnym rozpočtom a často trpia silnými stereotypmi, ktoré im bránia v tvorivom procese a sebarealizácii.
Kolektívne podujatia, nazývané Periférne Centrá (založené na koncepte, že malá dedina sa stáva dočasným centrom umeleckej tvorby), boli odpoveďou na nedostatok umeleckého priestoru, aktívnym manifestom, ktorý i napriek nepriazni mení myšlienky na skutky. S cieľom zaplaviť obce kreativitou a entuziazmom, vytvorili viac ako 14 dočasných cestovných rezidencií – periférnych centier, na ktorých participovalo viac ako 60 umelcov a dobrovoľníkov.
Vďaka vôli na oboch stranách bola vzájomná výmena recipročná: obce poskytli umelcom ubytovanie, umelci zase pre miestnych zorganizovali sériu podujatí a performancií. Stretnutia poskytli mladým umelcom priestor pre sebarealizáciu, rovnako ako rozšírili ich tvorivý tím o kolegov z iných miest. Prizvaní umelci pri práci čelili neustálym výzvam a hoci mali k dispozíci základný materiál, mnohé ich diela sú vysledkom veľkej dávky improvizácie, značne vzdialenej od komfortu práce v ateliéri.
Na strane dedinskej komunity, obyvatelia s radosťou prijali cudzincov zaujímajúcich sa o ich kultúru. Ich monotónny život dostal inú perspektívu, smutné bary boli zrazu pomaľované farebnými obrazmi, v kultúrnom dome sa premietali dokumenty a znela experimentálna hudba, uličky sa naplnili ľuďmi a farbami. Divák môže na tejto výstave vidieť výsledky priateľstva a spolupráce, ktoré sú dôkazom kolektívnej vôle vytvoriť spoločnú budúcnosť.
Vzdať hold aktivitám Periférnych Centier vyžaduje viac, ako len vystaviť holú dokumentáciu. Zredukovať bohaté skúsenosti z odľahlých lokalít na čisté reprodukcie je nevďačná robota. A zvlášť je táto úloha náročná aj preto, že väčšina zaznamenaných udalostí je pre špecifický kontext, či použité miestne nárečie, pre bežného diváka ťažko pochopiteľná.
Preto je táto prezentácia koncipovaná ako metafora, ako ukážka z množstva aktivít, ktoré sa na všetkých týchto podujatiach udiali. Jedinou možnosťou ako ostať čestným k umelcom, obciam a okolnostiam, ktoré ich spojili, je zostaviť samotnú inštaláciu ako dielo, kurátorský hybrid, ktorý mieša a znovu interpretuje tvorivé stretnutia a ich výsledky. Návštevníkom výstavy ponúkame dynamické svedectvo, dielo ktoré je živé a neustále sa mení.
Organizácia PERIFÉRNE CENTRÁ cielene pokračuje v spoločnej synergii a interakcii s ostatnými skupinami. Jej členovia poukazujú na špecifické hodnoty prislúchajúce malým komunitám na Slovensku a sprístupňujú ich širokému a rôznorodému publiku. Zároveň sa spájajú s umelcami mimo územia svojej krajiny, hľadajú a vytvárajú spôsoby samo-prežitia a realizujú projekty vychádzajúce zo špecifickej geopolitickej perspektívy. V súčasnosti využívajú obec Dúbravica ako otvorené laboratórium pre experimenty s rôznymi formami tvorby, ako architektúra, ekológia či land art a postupne nachádzajú odozvu u ostatných generácií. Odkaz ich aktivít sa pozitívne odráža v tom, že komunita v ktorej žijú a tvoria, môže lepšie porozumieť ich vlastnej tvorbe.
Carlos Carmonamedina
Preklad: Eva Krčmáriková a Veronika Mezeiová
PERIFÉRNE CENTRÁ v HANGÁRI will be presented in the HANGAR space in Bratislava, from 2nd to 30th May.
PERIFÉRNE CENTRÁ v HANGÁRI is a retrospective that aims to display a portion of the actions organized by Andrej Poliak and Ján Kostolanský between 2009 and 2011. During this period, the artists organized 14 different gatherings in different Slovak villages that served as an excuse to transform the rural space. The experiment was a mutual and constant dialogue between the artists and villagers that resulted in a creative blast that is now compiled in this exhibition for the public in Bratislava.
More than 60 artists from Slovakia and abroad were invited to take part of these exchanges that presented an interesting challenge for both parts. The artists, used to their comfort zone of small communities and white-cube galleries, were suddenly forced to deal with the emptiness that provides the rural life. In the other hand, people from the villages had to deal with foreigners that were transforming their quotidian.
Periférne Centrá is a celebration of talent and camaraderie that transcends as an artistic experience. The events are worth to mention in our contemporary history as an example of how initiatives provided by small communities can reach other public, other latitudes, in an attempt to escape from cultural colonization.
Organize all those experiences for a single exhibition is a vacuous task. That’s why this presentation is conceived as a metaphor of the numerous actions that took place in so many places. The only way to be honest with the artists, the villages and the circumstances that brought them together was to conceive the installation as an art piece itself, a curatorial hybrid that mixes and re-interprets the gathering and the pieces generated during the actions. The public will witness a dynamic testimony, a piece that is alive and in constant transformation.
—
From centuries, the economic and cultural centres have used progress as a tool for homogenize the world they can see and understand. The self-proclaimed assumption that culture is done only under their parameters and understanding, perpetuates the idea of universality and marginalize a large number of other stories and narratives. The monopoly of information channels (weapons, technology, language imposition), have ever since limited the communication between satellite cultures. And even in modern globalized world where technologies seem to erase distances, there is always a one-way communication from centres to peripheries, which never turns reciprocate.
Creators in the margins, the outsiders, had been educated by Art schools, gallery systems, state politic and constant stereotypes to repeat canons that belong to somewhere else, making them believe that their own stories and traditions aren’t as important as those from Paris or New York. Art has always been one of the most important weapons in the process of colonization.
And yet, in this period of crisis, the artists in the peripheries are questioning the role that society has imposed to them. They make use of the new communication technologies to escape those pre-established racial and national hierarchies. Through collaborative projects, fanzines, improvised residences, blogs and workshops, marginal artists are transforming the way how the art is conceived and very soon, their discourses won’t even have to be addressed to the big capitals: they will enable communication with different communities from all around the world that share common problems and face similar issues.
One of the most interesting examples of collaborative work I had the fortune to take part with, are the collective actions organized by Andrej Poliak and Ján Kostrolanský in Slovakia between 2009 and 2011. With a friendly spirit and tons of energy, they organized continuous gatherings in the most remote locations of Slovakia, enhancing the dialog between artists and villagers. This two groups know very well how is it to be on the margins of the society. They are usually neglected from the state budget and often suffer from heavy stereotypes that prevent them to integrate themselves into the productive force.
Those events, called Periférne Centrá (which were based on the premise that that small village could be the center of artistic production for limited time), were their response to the lack of art spaces provided by the state, an active manifesto that takes the ideas to the action despite the adversity. Conceived as a sort of itinerant residencies, the Periférne Centrá actions took place over 14 times, where more than 60 artists and volunteers were attending in order to flood villages with creativity and enthusiasm.
The exchange was mutual and reciprocate: the village provided with place for sleep and the artists organized series of events and performances that only would have been possible thanks to the circumstances. The gatherings offered young artists with spaces for express themselves, as well as a growing network of colleagues from another cities. Even if some materials were provided, the invited artists faced a continuous challenge to produce their works under high doses of improvisation, far away from the comfort that provides their own studio.
The residents, in the other hand, were delighted to receive the foreigners that were also interested in their own culture. Their monotonous life acquired another perspective: their sad bars were suddenly painted with colorful pictures, their Culture House hosted experimental music and documentaries, the small streets were full of people and joy. The results of friendship and collaboration that the public can see in this exhibition are prof of the collective will to create a common future.
To pray homage to this PERIFÉRNE CENTRÁ actions, it would be useless to display just plain documentation. What a dishonest task, to reduce the rich experiences in these desolated geographies to mere reproductions! The task was harder, since most of the experiences recorded are far from the understanding of the common spectator, mostly because of the context or even the provincial language used.
That is why this presentation is conceived as a metaphor of the numerous actions that took place all these events. The only way to be honest with the artists, the villages and the circumstances that brought them together was to conceive an installation, an art piece itself, a curatorial hybrid that mixes and re-interprets the gathering and the pieces generated during the actions. The public will witness a dynamic testimony, a piece that is alive and in constant transformation.
PERIFÉRNE CENTRÁ is now an organization that aims to continue with the same synergy of interchange with other groups. They are translating specific values that belong to small communities in Slovakia and making them available to a larger and diverse public. At the same time they connect with networks of artists beyond their political borders, they are now promoting and exploring forms of self-sustaining, developing projects that are based on specific geopolitical perspectives. They are using the village of Dúbravica as an open laboratory to experiment with different forms of creation like architecture, ecology, land art and gradually they are finding response in other generations. Their actions legacy will have a positive repercussion in their own community: a better understanding of their own creativity forms.
Carlos Carmonamedina