Text: Juliana Mrvová

Foto: Andrej Poliak

Prvá tohtoročná voľná rezidencia v Škôlke patrila maliarke a kresliarke Žofii Dubovej, ktorá sa v Dúbravici popasovala s novými podmienkami a vysunutým pracoviskom. Výstavu jej malieb je teraz možné vidieť v Škôlke do konca septembra.

Pre niektorých autorov je práve zmena prostredia tým tvorivým impulzom, ktorý ich posúva vpred. Pre iných je vymeniť pohodlie domáceho ateliéru za nové miesto boj. Žofia priznáva, že patrí skôr do druhej kategórie. „Hneď na začiatku som zistila, že veľmi dôležitá farba zostala doma“ smeje sa. Avšak nehľadať najľahšiu cestu a nevyhýbať sa prekážkam je prístupom charakterizujúcim nielen jej tvorbu, ale aj život. Žofia v maľbe neustále hľadá nové spôsoby a experimentuje s materiálom, čo sa prejavilo aj na práci v Škôlke. Nebojí sa ustúpiť od stanoveného cieľa a nechať sa viesť podmienkami, improvizovať. Pripomína mi to situácie v horách, keď si nemôžeme dovoliť striktne sa držať plánu, keď nás prekvapia prírodné podmienky. Žofia totiž v horách trávi čo najviac času, hory maľuje a hory sú jej hlavnou inšpiráciou. Za prvotnú tému série diel z rezidencie môžeme označiť viacdňový trek v Himalájach. Vlani o takomto čase putovala horami a v Dúbravici sa sústredila najmä na jeden konkrétny deň. „Zamerala som sa na ten deň, keď sme prechádzali zalesnenú časť Himalájí, chcela som teda pôvodne maľovať les“. A tak na prvom väčšom obraze, ktorý vznikol, vidíme lesné pásmo pokojne pripomínajúce výhľad z okna Škôlky. Avšak neskôr sa konkrétne tvary rozlejú do niekoľkonásobne nanášanej vrstvy tekutej farby a vytvárajú vlastnú hĺbku a perspektívu. Sú to dva takmer „abstraktné“ obrazy na tejto výstave, v ktorých je priestor tvorený iba farbou a svetlom.

Vnímame pohľad do údolia, avšak ľudí ani stromy už nevidíme. Možno stojíme privysoko a možno nám v tom bráni atmosférická situácia. Žofia totiž často maľuje svetlo, oblaky, štruktúry skál či stromov v rozličných svetelných podmienkach. Iné je svetlo na otvorenej lúke a iné pod skalným previsom. Takúto štruktúru, ďalší farebný a významový plán vytvárajú samotné „previsy“ obrazov. Plátno ponechané voľne ako pokračovanie obrazovej plochy ohraničenej podrámom a maľované iným spôsobom, aj keď s podobným cieľom. Tieto obrazy tvoria logické pokračovanie Žofiiných posledných výstav. Okrem nich sa v Dúbravici pustila do pokusov nahradiť štruktúru kreslenú či maľovanú chlpatou štruktúrou látky, ktorú tu našla. Ako hovorí, v tomto kombinovaní plátna a látky s mäkkým vlasom chce ešte pokračovať. „Nemaľuje sa na to ľahko“ hovorí, a ja viem, že práve to sa jej páči. Neuhnúť pred skalou ani strmým svahom a nezľaknúť sa búrky či vysokej vlny. Napriek tomu, jej maľba je často krehká, akoby zraniteľná. Nemyslím tým len techniku vyšívania či drobnokresbu fixou, ale aj ľahkosť, s akou podáva nielen vlny a lavíny, ale aj na pohľad obyčajné zalesnené vŕšky. V Škôlke môžeme vidieť aj jej prácu so svetlom, priesvitnosťou materiálu ako aj jemným vrstvením vo viacerých kresbách, ktoré tu vznikli počas rezidencie.

Žofia Dubová (*1991, Bratislava) ukončila v roku 2016 štúdium maľby v ateliéri prof. Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, počas ktorého absolvovala aj stáž v ateliéri skla a zahraničné pobyty (USA, Portugalsko). V roku 2022 obhájila dizertačnú prácu pod vedením doc. Emöke Vargovej v Kabinete kresby VŠVU. Svoje diela prezentovala na viacerých skupinových, ale aj samostatných výstavách na Slovensku, ale aj v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Rusku, USA, Dánsku, Švédsku, Taliansku, Belgicku, Francúzsku a Portugalsku. Je držiteľkou viacerých ocenení, v roku 2016 získala Cenu rektora VŠVU a Cenu Slovenskej výtvarnej únie, o rok neskôr sa stala víťazkou Maľby roka VÚB a v roku 2018 získala cenu Nadácie NOVUM. Diela Žofie Dubovej sú zaradené v zbierkach Slovenskej národnej galérie (2019) a MusVerre, Sars-Poteries, Francúzsko (2017).

Umeleckú rezidenciu z verejných zdrojov ako hlavný partner podporil Fond na podporu umenia, ako súčasť programu Laboratória súčasnej kultúry na vidieku.