Jordanna Matlon získala PhD. z odboru Sociológia na Kalifornskej Univerzite v Berkeley a v súčasnosti je výskumníčkou na postdoktorandskej pozícii na Inštitúte pre rozvojové štúdiá v Toulouse. V júni 2012 bola pozvanou rezidentkou v Rezidencii Garáž a tento text je výsledkom jej skúsenosti. Click here for an English version of this text.
Jordanna Matlon(ová), ako čerstvá doktorka sociológie z Berkeley UC, strávila v roku 2012 niekoľko týždňov v Rezidencii.Garáž v Dúbravici. Text je výsledkom skúsenosti tejto američanky so slovenskými koreňmi zo stretnutia s Periférnymi centrami.
Life in Dúbravica – Keď som sa prvý krát bavila s Carlosom Carmonom o PERIFÉRNYCH CENTRÁCH, všimla som si súvis medzi jeho účasťou na tejto iniciatíve a postojmi intelektuála pochádzajúceho z Pobrežia Slonoviny, s ktorým som robila rozhovor pre moju dizertačnú prácu. Pri popisovaní nevýhod, s ktorými sa intelektuáli z tejto periférie stretávajú, zdôraznil nedostatok vzájomných výmenných projektov a odbornosti medzi perifériami. Takže kým francúzsky historik, odborník na Mali alebo Indonéziu môže byť úplne bežný, zriedkakedy sa stretnete povedzme s ekonómom z Mali, špecializujúcim sa na Juhovýchodnú Áziu. Tento pán si predstavoval to, čo Carlos realizoval: príležitosť obísť centrum tak, že periféria sa stala zdrojom a destináciou pre vedomosti, tvorbu a kreatívnu angažovanosť. Prvý rezidenčný umelec PERIFÉRNYCH CENTIER a kurátor výstavy Landscape, Revisited, Carlos, mi vysvetlil, že do jeho praktík ako umelca z Mexika patrí odhodlanie učiť sa o nových periférnych miestach a vymieňať si skúsenosti s miestnymi umelcami. Kým Dúbravica na Slovensku je vzdialená od môjho rušného rezidenčného mesta Abidjan v Pobreží Slonoviny, zakladanie týchto periférií ako kultúrnych uzlov pod vlastnou správou vyjadruje bežný zápas s neoliberálnou kolonizáciou a boj o hegemóniu.
Moja práca odborníčky na post-koloniálny urbanizmus skúma dva mimoriadne naliehavé problémy. Prvý problém je zakorenený v dnešnej ére neoliberálnej globalizácie: bezprecedentné migrácie, ktoré spôsobujú rýchlu urbanizáciu a vytrácanie sa vidieckeho života. Medzi často nepriaznivé dôsledky takejto migrácie patrí strata miestnych vedomostí, kultúry a sociálnej kohézie, ako aj rozšírenie devastácie životného prostredia. Druhý problém má dlhú históriu v popisovaní fungovania moci v kapitalizme dvadsiateho storočia: hegemónii, čiže nadvláde. Hegemónia je moc realizovaná prostredníctvom kultúrnej dominancie a zákonnosti ideológie. Marxista zo Sardínie, Antonio Gramsci (1891-1937) použil tento termín, aby definoval mocenské vzťahy medzi talianskym severom a juhom. Odborníci odvtedy tento koncept rozsiahle aplikujú na miesta, ktoré medzi sebou nerovnomerne súvisia ako jadro a periféria, často v koloniálnom kontexte. Gramsci tvrdil, že kontrola vznikla ako boj s hegemóniou, ako „vojna postavenia“, aby dobyla srdcia a mysle. Intelektuáli z jadra kolonizovali perifériu svojimi myšlienkami a spôsobom života.
Tvrdila som, že dnes sú problémy jadra a periférie kritické vzhľadom na naše pochopenie samých seba a náš vzťah ku komunite a k planéte. Tvrdím, že neoliberálny kapitalizmus funguje centrálne prostredníctvom exklúzie, na rozdiel od pôvodného prejavu kapitalizmu, ktorý pracoval na základe vykorisťovania. Otázky identity a tvrdenia o spolupatričnosti ovplyvňujú dôstojnosť ľudí a určujú ich prístup k zdrojom. Jadro: mestské centrá, ktoré sa tradične objavujú vo vysoko-industrializovaných, bohatých národoch, sú hlavnými producentmi populárnej kultúry, ktorá sa navonok šíri prostredníctvom masmédií. Obhajujú konzumný spôsob života, ktorý stotožňuje byť a mať, alebo ešte presnejšie, byť videný mať. V skratke, participovanie na tomto svete voľného trhu kapitalizmu vytvára slobodu konzumu, ktorá naopak diktuje iné slobody. A či je to to, čím jazdíme alebo palivom, ktoré používame, čo jeme, hudbou, ktorú sťahujeme alebo ako si upravujeme vlasy, jadro dominuje našim rozhodnutiam o tom čo chceme alebo potrebujeme. Tento vzorec zanecháva málo miesta na to, aby sme ostali v periférnych miestach, a zároveň plne patrili do sveta populárnej kultúry. Kým globalizácia znamená zmenšovanie času a priestoru, mnoho vidieckych mladých mužov a žien pociťuje veľkú priepasť medzi svetom tu a tam, pričom sa boja, že život prežitý na dedine bude nesúvislý, nedôležitý a anonymný.
PERIFÉRNE CENTRÁ dávajú umenie do trojice umenie-komunita-vonkajšie prostredie, ktorá v posledných rokoch získala na sile ako globálne hnutie, a tak sa vyjadrujú k spomínaným problémom. V tomto pohľade nie je umelkyňa zodpovedná len za svoju vlastnú prácu, zmenila sa na aktivistku ponorenú do politiky miesta. Zakladatelia vysvetľujú:
Sieť mladých a nadšených umelcov sa stáva vážnou platformou, ktorá ovplyvňuje (slovenskú) národnú perifériu a čo je podstatnejšie, stávajú sa dôležitými pre malé komunity z iných disciplín ako poľnohospodárstvo, architektúra alebo ekológia. Posilňujeme tento kľúčový vzťah medzi miestami, ktoré sú zvyčajne mimo oficiálneho rozpočtu, umeleckej komunity a zvyšku sveta.
PERIFÉRNE CENTRÁ plánujú dosiahnuť takúto úroveň medzi-periférnej výmeny prostredníctvom založenia Kunstdorfu, alebo kultúrnej dediny, ktorá pracuje inovatívnymi spôsobmi s globálnymi problémami najvhodnejšie spracovávanými lokálne. Preto sa ich mikro-rezidencia zameraná na varenie snaží o vytvorenie kuchárskej knihy, ktorá využíva miestne ingrediencie, aby si uctila a podelila sa o tradičné recepty, obohatila umelcov a miestne prostredie. Úzko spolupracujú s miestnou samosprávou, aby podporili edukatívne iniciatívy a aktivity pre mladých. Landscape, Revisited využíva krajinu ako plátno, nabádajúc k úzkemu spojeniu s prírodou pričom rozvíja turistické atrakcie v regióne. Tieto a iné projekty ponúkajú priamy, efektívny spôsob s možnosťou účasti, ktorý je zároveň zábavný, spôsob vyjadrovania sa k spoločným obavám o zachovanie prírody, výroby a distribúcie zdravých potravín, zachovania a zveľaďovania tradičnej estetiky. Je to zároveň spôsob podpory kultúrnej výchovy, ako aj miestnej ekonomiky. A je to symbiotický proces: ako umelci kolujú medzi dedinami aby sa vzdelávali a odovzdávali vedomosti, tak sa organizácia zväčšuje a prispôsobuje, prijíma nové výzvy a postoje.
Tak ako umelecká terapia a mestské záhrady, aj kunstdorf verí v užitočnosť umenia, ktoré zanechá dedinu trošku svetlejšiu (či zelenšiu) ako výsledok svojho pôsobenia. Potenciál, ktorý to predstavuje na pozadí problémov, ktoré som spomenula je obrovský. PERIFÉRNE CENTRÁ protirečia nadradeným vzťahom jadro-periféria vďaka originálnej štruktúre, ktorá objasňuje mocenské rozdiely medzi jadrom a perifériou. Hovorí mladým ľuďom vo vidieckych komunitách, že sú rovnocennými členmi globálnej kultúry a sú v neustálom stave smerovania nahor. Ich dedinské aktivity sú relevantné blízko aj ďaleko a najsilnejší sú samotní umelci: žijúce, dynamické príklady odhodlania predstavovať si a realizovať iný svet. Oslavovať schopnosť piť priamo z blízkeho prameňa alebo hľadať inšpiráciu v osamelej po obednej prechádzke a komunikácii s bohom a prírodou je najlepšou odpoveďou k nadvláde takého spôsobu života, ktorému dominujú médiá a konzum.
Andreja Poliaka a Igora Babiaka, ktorí spájajú pôvod PERIFÉRNYCH CENTIER s vidieckym dedičstvom Slovenska a pol storočím slovenského hnutia Land Art-u a Akcionizmu, ženie láska ku krajine. Tým, že svetu hovoria, že ich život je cool je tou najväčšou poctou, ktorú môžu vyjadriť k svojmu pôvodu. Ako umelci znovu objavujú privilégiá, radosti a ducha vidieka, pôsobia ako katalyzátor, ktorý umožňuje aby boli periférne miesta schopné prijímať tvorivé fungovanie. Počas mojich troch týždňov s PERIFÉRNYMI CENTRAMI som zažila prechádzky po prírode spolu s dedinskou zábavou, medzinárodný divadelný festival a výstavu v galérii. Keď moji hostitelia nežiadali o granty, alebo nerenovovali starý dom, kde umiestnia kunstdorf, zbierali drobné plody alebo chodili na prechádzky s Piskotom, energickým šteniatkom, ktoré si ich nedávno adoptovalo. Zbierali sklenené poháre na jesenné zaváranie a plánovali projekty pre miestnu komunitu ako súťaž v robení strašiakov a vybavenie pre cyklistov idúcich okolo. Ich prítomnosť bola jasná v ich pohľadniciach, ktoré boli na predaj v maličkom dedinskom obchodíku, v maľbách na zástavkách, v ich účasti na aktivitách pri miestnych oslavách Dňa Detí a v priateľských pozdravoch od starostu a ostatných významných osobností dediny, ktorých stretávali. Ako kalifornská hipsterka som sledovala ako si slovenskí dedovia užívajú slnka popri okopávaní záhradiek v plavkách – to oni boli prví. A mne sa to zdalo byť dosť v pohode.
Život v Dúbravici sa klania rytmom dňa a ročného obdobia: zberom sena pred úsvitom alebo zaháňaním oviec pred súmrakom, kálaním dreva na zimu a štepením ovocných stromov počas teplejších mesiacov. Tak ako umenie, ktoré chcú PERIFÉRNE CENTRÁ vytvárať, si tieto projekty vidieckeho života vyžadujú spoločnú snahu alebo sľubujú spoločné zisky. Či považujeme takéto úlohy za banálne a hlúpe, alebo zrelé na kultúrny, epistemologický alebo filozofický pohľad, o tom hovorí náš prístup.
PERIFÉRNE CENTRÁ nám pripomínajú to, čo z nás robí ľudí. Súčasť kolektívu nemusí byť vyjadrená značkou alebo poštovým smerovým číslom. Vo svete, ktorého výsadou je urbanita ako zdroj kultúry je ľahké zabudnúť, že etymológia kultúry súvisí s kultiváciou; našou premenou z nomádov na usadené existencie udržiavané v trojici jedinec-komunita-vonkajšie prostredie. Takýto život si vyžadoval ekologický (holistický) a udržateľný (trvalý) prístup. Po mnohých neúspešných utópiách sme tu znova. Súčasná chvíľa ponúka možnosť spojiť múdrosť minulosti s inováciami našich a budúcich generácií.
Jordanna Matlon
Dúbravica, Jún 2012